Papers by Samuel Abrahám
Crossing Cultures: Liberal Learning for a World in Flux, 2023
What Holds Europe Together?
It was a pleasure to read a sober yet hopeful assessment of the condition Europe finds itself at ... more It was a pleasure to read a sober yet hopeful assessment of the condition Europe finds itself at the present. It is both a relevant analysis for European politicians as well as an intellectual challenge so needed in the contemporary, often cynical, often superficial discourse about all things European. A remark from the text could become a motto for the EU in the best of our enlightenment and liberal traditions: “There is no essence of Europe, no fixed list of European values. There is no ‘fi..
American Universities Abroad
the era of the "illiberal democracy " under Prime Minister Vladimir Meciar. But what ha... more the era of the "illiberal democracy " under Prime Minister Vladimir Meciar. But what has the current government learned from these elections and how well has it fulfilled its mandate? The 1998 election has been widely perceived as turning point of Slovakia's post−communist history. After the break−up of Czechoslovakia in 1993, it seemed that Slovakia was rapidly drifting towards becoming an authoritarian regime under the leadership of the Prime Minister, Vladimir Meciar. Fortunately and a bit surprisingly it did not and the reasons for this development are complex and manifold. In this paper it will be argued that the fall of illiberal democracy after the September 1998 elections was not an incidental event. It was the result of a shift in the overall political culture in a society that had overwhelmingly rejected populist and nationalist policies and rhetoric; the democratic heritage that, although much damaged and distorted, survived somehow in the historical memory...
Understanding Central Europe, 2017
Yet Another Europe after 1984, 2012
Is “Central Europe” a misused and misguided term? Does it refer to something that still exists? O... more Is “Central Europe” a misused and misguided term? Does it refer to something that still exists? Or was Central Europe, in spite of its ethnic and cultural diversity, a source of some kind of unity of shared experience? What were the bonding elements, and do they still exist? Was it subjugation under the Soviet Union that caused the outburst of discussions and studies in the 1980s? These were a few of the many questions I encountered while reading piles of invariably great texts on the topic. Two things were notable: first, the vast majority of these texts belong to a period before the fall of the Communist regimes in 1989 and, second, it seems that once freedom arrived, the discussion ended. It was not that the discussion had reached a dead end; it was simply that political events had made the debate obsolete. Today, there seems to be nothing to hold the concept of Central Europe together. Many authors legitimately ask whether it was just a convenient tool—a myth discarded when no longer of any use. ~~~~ Correspondence with Milan Kundera regarding Central Europe. I quote from a personal correspondence about his article Tragedy of Central Europe (English translation bellow): "K tématu střední Evropy jsem se vrátil v knize Le Rideau – Opona, která vyšla v roce 2005. Tam definuji (v druhém dílu Die Weltliteratur; zejména v jeho druhé části), co pro mne z toho tématu zůstalo důležité i dnes. Myslím, že bych k tomu už neuměl nic dodat. Ta rána ruské okupace nám paradoxně pomohla střední Evropu konečně plně vidět (a dokonce v ní ještě pokračovat). To, co zůstává a zůstane, je kulturní význam střední Evropy ve dvacátém století. Ale ta velká doba je už pryč. Její velikost jsem si uvědomil hlavně na románu – moderní evropský román vzniká zde (moderní román, který je pokračováním a nikoli avantgardním popřením románu) ale platí to i o hudbě: Schönberg a jeho škola; ale také (o tom se méně mluví) pravý opak té školy – i Bartok (a též ve světě stále zcela nedoceněný Janáček) – nic důležitějšího moderní hudba nevytvořila; ale také strukturalismus, který se tu rodí a právě v Praze se ukazuje ve své největší síle (konkrétní znalost umělecké formy a konkrétní vliv na umělce své doby) – pozdější vývoj strukturalismu ve Francii a jinde je jeho smutná universitní karikatura; a chcete-li psychoanalýza. To, že to všechno vzniklo právě tu, je náhoda nebo nutnost? V každém případě to je. Dnes nevím, jestli pro přítomnost ta zeměpisná kategorie má stále nějaký inspirativní smysl. Tak některé kategorie se vynoří, osvětlí svět a zase odejdou – jako všechno odejde." ~~~~ From my personal correspondence with Milan Kundera (August 10, 2011). Here is the English translation: “I returned to the theme of Central Europe in the book Le Rideau–The Curtain, published in 2005. I define there (in the second volume of Die Weltliteratur; especially in the second part), what remains important for me even today. I think that I have nothing to add to it. That jolt of Russian occupation paradoxically helped us observe Central Europe properly (even link up and continue with it). What has remained and will remain is the cultural significance of Central Europe in the Twentieth Century. However, that great period has all gone now. I realized its greatness mainly in regard to the novel—the modern European novel emerged here (the modern novel as a continuation and not at all as the “avant-garde” denial of the novel), but it is also true with respect to music: Schönberg and his school, but also (there is less talk about that) the real opposite of that school—Bartok (and also the generally still quite unappreciated Janáček)—modern music produced nothing more important; also structuralism, which was born in Prague and reached its peak there (particularly the knowledge of artistic form and the particular influence on the artists of its time)—the subsequent development of structuralism in France and elsewhere is its sad scholarly caricature; if you will, add also psychoanalysis… Is the fact that it all emerged right here an accident or an inevitability? In any case, it is. Today, I do not know whether for the present time that “geographical” category still holds any inspirational meaning. It happens that some categories emerge, enlighten the world and then depart—as everything will depart.”
Index on Censorship, 2019
Government and Opposition, 1995
THE EARLY GENERAL ELECTIONS IN SLOVAKIA HELD ON 30 September–1 October 1994 and resulting in the ... more THE EARLY GENERAL ELECTIONS IN SLOVAKIA HELD ON 30 September–1 October 1994 and resulting in the victory of populists and nationalists caught many observers by surprise, both in and outside Slovakia. Unlike in Poland and Hungary, the leftist party in Slovakia suffered decisive setbacks, receiving 10.4 per cent of the poll instead of around 20 per cent as indicated in the pre-election surveys. The Democratic Party, the latest successors to the intellectuals who took power from the communists after November 1989, did not even receive the 5 per cent necessary to enter the National Council (see Table 1). The reaction to the overall results has been one of resignation, and pessimism about the fate of democracy in this post-communist country, which, with the Czech Republic constituted Czechoslovakia until 1993.
Academia in Crisis, 2019
The purpose of this chapter is to demonstrate the importance of the liberal arts model as the mos... more The purpose of this chapter is to demonstrate the importance of the liberal arts model as the most suitable to fulfil the potential of Bachelor studies, as well as argue that the moral element as part of any quality education will be crucial for the future challenges that Europe faces. One of the aims of the European Union educational policy has been coordination and synchronisation of its diverse systems, in order to promote student and academic exchanges and diploma recognition. This became particularly poignant after the fall of communist regimes in 1989 when a great diversity of university systems existed across the continent. The Bologna Declaration signed in 1998 introduced a 'credit system' where each course taught at any university would be easily transferable to another university in another country. This has been hailed as great success, but it has not materialised in its envisioned potential. The reformed undergraduate education, refurbished through the liberal arts model, would assure not only education with depth and breadth but also the moral aptitude and the cognitive capacity of students, enabling them to confront an uncertain future. The Bologna Declaration of 1999 allowed the Bachelor's-Master's division; it is time, this paper argues, to allow the Bachelor's stage to fulfil its full potential.
Udavačstvo (Denounce, Snitch), 2016
Fenomén udavača, konfidenta, eštebáka, tajného patrí do zbierky dedičstva z času pred rokom 1989.... more Fenomén udavača, konfidenta, eštebáka, tajného patrí do zbierky dedičstva z času pred rokom 1989. To, že sa k tejto téme vraciame aj po štvrťstoročí od pádu komunistického režimu svedčí o dvoch veciach. Jednak je to trauma pre tých, čo to zažili a nedokážu ten pocit úzkosti, strachu a znechutenia zabudnúť a prekonať. A jednak je to znak, že toto dedičstvo je dodnes nevyriešené, neuzavreté, pretože naša spoločnosť nebola a nie je schopná vyrovnať a vysporiadať sa s tými, ktorí boli označení, obvinení, právom či neprávom, že kolaborovali s komunistickou mocou. Je vlastne iróniou, že v povedomí pamätníkov spred roku 1989, tí čo spolupracovali s režimom sú vnímaní negatívnejšie ako tí, čo komunistickí režim viedli...
V nasledujúcich riadkoch sa chcem venovať „udavačstvu“ v troch rovinách. V prvej časti porovnám, aký štatút má tento fenoménom v demokratickej spoločnosti, kde funguje právny štát a občan sa nemusí obávať svojvôle politického režimu. V nasledujúcej časti objasním, prečo diktatúry každého druhu potrebujú jednotlivcov mimo štruktúry moci, ktorí tvoria „ucho“ a „oko“ režimu a tým udržujú v povedomí obyvateľstva strach. Na záver vysvetlím, prečo pojem „udavač“ získal tak negatívnu nálepku práve v období po invázii Československa v roku 1968 armádami Varšavskej zmluvy (prevažne Sovietskou armádou a aj preto skôr počujete, že nás „obsadili Rusi“).
Pri štúdiu tohto fenoménu je kľúčové uvedomiť si, že byť udavačom je najnegatívnejšie vnímané nie vtedy, keď je diktatúra najkrutejšia a svojich protivníkov svojvoľne odstraňuje, tak ako to bola za Stalina a Hitlera. V takom štáte spolupráca s režimom je boj o holý život, spôsob ako sa zachrániť. V najhoršom svetle je udavač vnímaný, keď je diktatúra slabá, či v kríze. Taký režim totiž trestá len sporadicky a ten, čo sa podujme donášať na iných, nepochybne má možnosť voľby. Taká osoba sa môže rozhodnúť, či sa stane „udavačom“ bez toho, aby ju režim odstránil, keď si zvolí, že spolupracovať nebude. Práve takúto voľbu mal človek v období 1969-1989 počas vlády Gustáva Husáka v období tzv. „normalizácie“. Keď sa jednotlivec rozhodol spolupracovať s komunistickým režimom, urobil tak do veľkej miery z vlastnej vôle a nie z brutálneho donútenia. Mal možnosť slobodnej voľby. Odmietnutie by ho nestálo život; odmietnutie by však znamenalo zachovať si čisté svedomie a pocit vnútornej slobody tak dôležitý pre zachovanie si vlastnej dôstojnosti. Nie náhodou jedna z najvýznamnejších postáv svetovej literatúry: Faust, spracovaná autormi ako Marlowe, Goethe či Bulgakov, je práve o fenoméne dobrovoľného upísania sa diablovi.
Československa Ročenka Češi a Slováci 1993-2012, 2012
The author describes the activities of Vilém Prečan from the summer of 1976 (the year of his depa... more The author describes the activities of Vilém Prečan from the summer of 1976 (the year of his departure to exile) in parallel with the discussion on emigration within the Charter 77, including the resolution of conflict between V. Prečan and Jiřina Šiklová along with Ludvík Vaculík five years after Prečan's emigration. The dilemma of emigration is weighted within a triangle from one's own identity to social pressure and to freedom.
Komunistické obdobie v Československu sa prekrýva s kariérou Viléma Prečana, ktorý prešiel osudom mnohých intelektuálov – od počiatočného nadšenia komunistickou ideou, rýchlou dezilúziou, následným entuziazmom pre reformu socializmu v šesťdesiatych rokoch a napokon zaradením sa medzi malú skupinu disidentov, ktorí otvorene vzdorovali skostnatenému komunistickému režimu až do jeho konca v roku 1989. Prečan emigroval v roku 1976 a následne sa uňho začína jeho najaktívnejšie obdobie, čo sa v prípade emigrantov stáva len zriedka. On to dosiahol podporou disidentov v Československu a vytvorením Dokumentačného strediska v Nemeckom Scheinfelde. Prečan so svojou dôslednosťou podrobne podáva výpoveď o svojej práci v exile. Dokumentačné stredisko v Scheinfelde poskytovalo kľúčové prepojenie disidentov v Čechách a na Slovensku so Západom. Vedomie, že ich hlas sa dostane von, že to čo napísali a vytvorili, sa zachová pre budúcnosť, zohralo kľúčovú psychologickú úlohu pre život disidentov – izolovaných od režimu, ale do veľkej miery aj od spoločnosti. Po páde komunistického režimu v roku 1989 a návrate do vlasti, Prečan založil Ústav pro soudobě dějiny (ÚSD) so sídlom v Prahe, a tak zabezpečil pre budúce generácie prístup k materiálom o aktivitách českých a slovenských disidentov v období normalizácie.
Leonidas Donkis (Ed): Yet Another Europe after 1984: Rethinking Milan Kundera and the Idea of Central Europe, Amsterdam, Rodopi Press, 2012
Is “Central Europe” a misused and misguided term? Does it refer to something that still exists? O... more Is “Central Europe” a misused and misguided term? Does it refer to something that still exists? Or was Central Europe, in spite of its ethnic and cultural diversity, a source of some kind of unity of shared experience? What were the bonding elements, and do they still exist? Was it subjugation under the Soviet Union that caused the outburst of discussions and studies in the 1980s? These were a few of the many questions I encountered while reading piles of invariably great texts on the topic. Two things were notable: first, the vast majority of these texts belong to a period before the fall of the Communist regimes in 1989 and, second, it seems that once freedom arrived, the discussion ended. It was not that the discussion had reached a dead end; it was simply that political events had made the debate obsolete. Today, there seems to be nothing to hold the concept of Central Europe together. Many authors legitimately ask whether it was just a convenient tool—a myth discarded when no longer of any use.
~~~~
Correspondence with Milan Kundera regarding Central Europe.
I quote from a personal correspondence about his article Tragedy of Central Europe (English translation bellow):
"K tématu střední Evropy jsem se vrátil v knize Le Rideau – Opona, která vyšla v roce 2005. Tam definuji (v druhém dílu Die Weltliteratur; zejména v jeho druhé části), co pro mne z toho tématu zůstalo důležité i dnes. Myslím, že bych k tomu už neuměl nic dodat. Ta rána ruské okupace nám paradoxně pomohla střední Evropu konečně plně vidět (a dokonce v ní ještě pokračovat). To, co zůstává a zůstane, je kulturní význam střední Evropy ve dvacátém století. Ale ta velká doba je už pryč. Její velikost jsem si uvědomil hlavně na románu – moderní evropský román vzniká zde (moderní román, který je pokračováním a nikoli avantgardním popřením románu) ale platí to i o hudbě: Schönberg a jeho škola; ale také (o tom se méně mluví) pravý opak té školy – i Bartok (a též ve světě stále zcela nedoceněný Janáček) – nic důležitějšího moderní hudba nevytvořila; ale také strukturalismus, který se tu rodí a právě v Praze se ukazuje ve své největší síle (konkrétní znalost umělecké formy a konkrétní vliv na umělce své doby) – pozdější vývoj strukturalismu ve Francii a jinde je jeho smutná universitní karikatura; a chcete-li psychoanalýza. To, že to všechno vzniklo právě tu, je náhoda nebo nutnost? V každém případě to je.
Dnes nevím, jestli pro přítomnost ta zeměpisná kategorie má stále nějaký inspirativní smysl. Tak některé kategorie se vynoří, osvětlí svět a zase odejdou – jako všechno odejde."
~~~~
From my personal correspondence with Milan Kundera (August 10, 2011). Here is the English translation:
“I returned to the theme of Central Europe in the book Le Rideau–The Curtain, published in 2005. I define there (in the second volume of Die Weltliteratur; especially in the second part), what remains important for me even today. I think that I have nothing to add to it. That jolt of Russian occupation paradoxically helped us observe Central Europe properly (even link up and continue with it). What has remained and will remain is the cultural significance of Central Europe in the Twentieth Century. However, that great period has all gone now. I realized its greatness mainly in regard to the novel—the modern European novel emerged here (the modern novel as a continuation and not at all as the “avant-garde” denial of the novel), but it is also true with respect to music: Schönberg and his school, but also (there is less talk about that) the real opposite of that school—Bartok (and also the generally still quite unappreciated Janáček)—modern music produced nothing more important; also structuralism, which was born in Prague and reached its peak there (particularly the knowledge of artistic form and the particular influence on the artists of its time)—the subsequent development of structuralism in France and elsewhere is its sad scholarly caricature; if you will, add also psychoanalysis… Is the fact that it all emerged right here an accident or an inevitability? In any case, it is.
Today, I do not know whether for the present time that “geographical” category still holds any inspirational meaning. It happens that some categories emerge, enlighten the world and then depart—as everything will depart.”
CRISIS OF EUROPEAN IDENTITY: IN THE MIRROR OF CENTRAL EUROPE AND SLOVAKIA Kríza európskej identity: v zrkadle Strednej Európy a Slovenska, 2013
The work deals with the crisis of European identity and the difficulties of finding out what unit... more The work deals with the crisis of European identity and the difficulties of finding out what unites and what divides Europe. In order to preserve the EU, there are some serious issues to be dealt with in the foreseeable future. It is not clear whether the economic and fiscal crises will be resolved and will stabilize the continent. Economic austerity, prolonged economic crisis and high unemployment might propel into power radicals and even extremist populist neo-Nazi parties that might paralyze the functioning of the Union. The only way forward seems to be greater integration of the Union.
It should be also remembered that if the EU is to survive—there is no guarantee that it will in its current form—and if the economic situation is to be stabilized, and if the power of the center and integration is to increase, the question of European identity will be back on the table. Indeed, in order to legitimize these new arrangements, Europeans across the continent will ask themselves what unites them, why there should be solidarity with people on the other side of the continent. Be it art, religion or history, be it the experience of Central Europe, Slovakia or the Visegrad Group—all these should be considered in the future while trying to devise a common European identity that is still lacking today. Hopefully, the crisis will not reach a level beyond which no common historical experience and shared values would be sufficient to preserve Europe’s unity based on common identity.
New Estern Europe , 2017
The status and merit of liberal democracy is a hotly debated topic, especially in Central Europe.... more The status and merit of liberal democracy is a hotly debated topic, especially in Central Europe. The question remains whether Central and Eastern European states, which recently appear to be shifting more to the far right, will eventually embrace western liberalism or will populist and nationalist politics become more widespread.
The revolution on the periphery, and the reflection of 1989 in Slovakia, 2020
The developments in Slovakia leading up to 1989 can
be interpreted as a belated response to momen... more The developments in Slovakia leading up to 1989 can
be interpreted as a belated response to momentous
changes in Moscow and, more immediately, in Prague.
They could be classified as a “revolution on the periphery” –
a phenomenon describing how the wave of change travelled
to provinces and distant cities from the centre. Nevertheless
these events shaped Slovakia’s development and their
interpretation plays a role in politics today.
Index on Censorship, 2019
In this special feature, we ask two writers to look back at what happened in Czechoslovakia in 19... more In this special feature, we ask two writers to look back at what happened in Czechoslovakia in 1969 when it was under occupation by Soviet-led forces and to discuss what is happening to freedoms in Slovakia today. Samuel Abrahám, who fled Czechoslovakia as a teenager after the Soviets invaded, considers the challenges to media freedom and democracy and Miriam Sherwood, the granddaughter of Slovak satirist Ján Kalina, talks about her show and reflects on his work and her concerns about his homeland
New Eastern Europe, 2019
* Translated into English as The Betrayal/Treason of the Intellectuals. The latest edition is fro... more * Translated into English as The Betrayal/Treason of the Intellectuals. The latest edition is from 2006. ** Although the term "public intellectual" is relatively recent, the intellectual tradition in the West is long and volatile. The beginning can be dated to 1898 with Émile Zola's "J'accuse!" against statedriven and widely popular antisemitic injustice perpetrated towards French General Alfred Dreyfus.
New Eastern Europe and www.eurozine.com, 2022
Ukrainian philosopher and writer Volodymyr Yermolenko recently wrote that "the war changes the pe... more Ukrainian philosopher and writer Volodymyr Yermolenko recently wrote that "the war changes the perception of time. Your life can change in one day, one hour, one minute." This has certainly been true for the Ukrainians who are experiencing a new reality every day. The unprovoked full-scale Russian invasion of Ukraine which began on February 24th 2022 has certainly changed nearly every aspect of life for Ukrainians, we began covering this in our previous edition of New Eastern Europe. While it is true that the reality for Ukrainians has changed dramatically, it is also true that our geopolitical reality has also been significantly altered. With Russia's invasion of Ukraine we now see our western values under siege, whether we consciously recognise it or not. The response to the level of violence against Ukrainians was encouraging-as countries in the European Union together with other western states swiftly enacted sanctions against Russia and began supporting Ukraine militarily. Yet, many decisions on what level to support Ukraine against this illegal invasion have become politicised or poorly understood. To understand this better, the theme of this issue of New Eastern Europe looks at the ways Russia's siege have changed our societies (or not). We open this issue with an essay by Samuel Abraham who puts the war in the context of what Henry Kissinger describes as a "totally new era" and argues that Ukraine's victory will only strengthen the West. Rebecca Harms advocates for a stronger, more coherent German strategy, while Cyrille Bret puts perspective on Emmanuel Macron's most recent presidential victory. Paweł Kowal discusses how the West must also better support free Belarusians in exile or those being repressed in their own country. Mykola Riabchuk outlines the shared values under siege, and why Ukraine is fighting not only for their freedom, but ours as well. Lastly, we add commentary on how the war has changed countries beyond the region-which shows the extent of the changes that this invasion has wrought. Unfortunately as of printing this issue, the news from Ukraine's front is not overly optimistic. Russian forces continue, albeit slowly, to push the front in the east. In the south there has been some successful counteroffensives, yet our colleagues in Ukraine warn of a difficult summer. We invite you to please keep our Ukrainian friends and colleagues in mind as you read this issue. If you would like to offer support, we have an ongoing fundraiser to assist our contributors and translators. Please consider donating to this campaign. You can find it via our website at: www.neweasterneurope.eu.
Audio inteviews and speeches by Samuel Abrahám
Books by Samuel Abrahám
Resetovane Slovensko: Čistá teoria vs. politická prax , 2012
Výber článkov a polemík v knihe Resetované Slovensko: čista teória vs. politická prax predstavuje... more Výber článkov a polemík v knihe Resetované Slovensko: čista teória vs. politická prax predstavuje veľkú časť mojich starších i novších textov z obdobia rokov 2002 – 2012, ktoré vyšli v dennej a periodickej tlači. No obsahuje aj texty, ktoré som písal cielene pre tuto publikáciu. Mnohé z nich sú uverejnené v rozsahu, v akom som ich povodne koncipoval, pochopiteľne s tým malým rozdielom, že po tradičnom zadaní redakcie som ich pre tlač krátil na objednaný alebo dohodnutý počet slov.
Pri výbere textov do knihy som sa riadil zásadou, aby jednotlivé články, pojednávajúce o konkrétnej udalosti, osobnostiach či problémoch, vždy obsahovali aj teoretickú časť z určitej oblasti politológie. Teoretickému obsahu som potom prispôsobil aj názvy textov, aby sa čitateľ orientoval buď podľa ich témy, alebo podľa problematiky v politickej teórii. Nazdávam sa, že takto koncipovaný vyber odpovedá aj na legitímnu otázku: prečo vydávať texty, ktoré reagovali na konkrétnu udalosť pred mnohými rokmi? Fakt, že takmer každý text obsahuje aj teoretickú reflexiu konkrétnej udalosti, dodáva potom príslušnej udalosti nielen nadčasový rozmer, ale chcem veriť, že prináša aj istú „verifikáciu“, pretože „testuje“, reflektuje teóriu na konkrétnom prípade či téme. Pravé pre tento aspekt konfrontácie či porovnávania „čistej“ teórie s politickou praxou môže byť kniha prijateľná aj ako učebná pomôcka pre študentov politológie a dejín modernej spoločnosti.
Kým v predchádzajúcej knihe článkov a štúdii – Pokus o analýzu slovenskej spoločnosti alebo koniec šedej zóny (Kalligram, 2002) – som texty zoradil chronologicky, pričom každý z nich mal na úvod komentár, oboznamujúci čitateľa s kontextom problému alebo udalosti, v Resetovanom Slovensku kladiem doraz na tematicky vyber. Preto úvody k jednotlivým textom
sú iba sporadické a tie, ktoré nadväzujú na teoretickú diskusiu alebo problematiku článku, sú zámerne dlhšie.
Kniha je rozdelená na päť – viac či menej tematicky prepojených časti. Prvá časť Politici, dedičstva a dilemy – ako napovedá jej názov – obsahuje texty, v ktorých sú dominantne osoby či udalosti, pričom teoretizujúca časť textu iba doplňujúco osvetľuje skúmanú tému.
V druhej časti Politická teória & prax – úvahy & reflexie sú naopak dominantne teoretické témy, kde konkrétna udalosť či osoba len ilustrujú alebo dokresľujú často problematické prepojenie teórie a praxe v politológii. V tretej časti Resetované Slovensko – problém vymáhateľnosti práva, ktorej názov je presnejšou modifikáciou názvu knihy, sledujem chronológiu vývoja od nástupu koalície SMER, SNS a HZDS v roku 2006 až po presvedčivé víťazstvo strany SMER vo voľbách v marci 2012. Pritom dôležitou témou, ba priamo leitmotívom tejto časti je stále nedoriešená a neriešená problematika vymáhateľnosti práva na Slovensku. Nadväzne tuto líniu sleduje aj nasledujúca časť Boj o generálnu prokuratúru, ktorej ústrednou témou je nefunkčný úrad, majúci chrániť záujmy štátu a občanov v boji s korupciou, ako aj nezáujem politikov (naprieč politickým spektrom) meniť tento status quo generálnej prokuratúry. V poslednej časti Politika a umenie o vyzve „Tisíc slov“ z roku 2005 kladiem doraz na diskusiu o postavení umenia a kultúry v našej spoločnosti. Napriek všeobecne akceptovanému názoru o ich nezastupiteľnej úlohe pri formovaní našej identity, národného a historického povedomia stav je taký, že spoločnosť vrátane politických elít kultúru (umenie) skôr prehliadajú, nanajvýš trpia ako kultivujú a podporujú. Na zaver ponukám čitateľovi reflexívno-spomienkový obraz Bratislavy, tak ako som ju vnímal po roku 1968. Toto obdobie nastupujúcej „normalizácie“ bolo pre takmer celu spoločnosť depresívne a ako dospievajúci chlapec som to vnímal veľmi intenzívne. Tato všeobecná beznádej kontrastovala s atmosférou okruhu známych mojej mamy a sestry, ktorí si zachovali vnútornú integritu, hoci neverili, že sa dožijú pádu komunistického režimu. V poslednom texte ponukám reflexiu emigranta, ktorý sa po roku 1989 vracal a v roku 1995 definitívne vrátil z Kanady. A napriek občasnej beznádeji tých, ktorí sa tešia z pádu komunistického režimu, to vôbec neľutuje...
Uploads
Papers by Samuel Abrahám
V nasledujúcich riadkoch sa chcem venovať „udavačstvu“ v troch rovinách. V prvej časti porovnám, aký štatút má tento fenoménom v demokratickej spoločnosti, kde funguje právny štát a občan sa nemusí obávať svojvôle politického režimu. V nasledujúcej časti objasním, prečo diktatúry každého druhu potrebujú jednotlivcov mimo štruktúry moci, ktorí tvoria „ucho“ a „oko“ režimu a tým udržujú v povedomí obyvateľstva strach. Na záver vysvetlím, prečo pojem „udavač“ získal tak negatívnu nálepku práve v období po invázii Československa v roku 1968 armádami Varšavskej zmluvy (prevažne Sovietskou armádou a aj preto skôr počujete, že nás „obsadili Rusi“).
Pri štúdiu tohto fenoménu je kľúčové uvedomiť si, že byť udavačom je najnegatívnejšie vnímané nie vtedy, keď je diktatúra najkrutejšia a svojich protivníkov svojvoľne odstraňuje, tak ako to bola za Stalina a Hitlera. V takom štáte spolupráca s režimom je boj o holý život, spôsob ako sa zachrániť. V najhoršom svetle je udavač vnímaný, keď je diktatúra slabá, či v kríze. Taký režim totiž trestá len sporadicky a ten, čo sa podujme donášať na iných, nepochybne má možnosť voľby. Taká osoba sa môže rozhodnúť, či sa stane „udavačom“ bez toho, aby ju režim odstránil, keď si zvolí, že spolupracovať nebude. Práve takúto voľbu mal človek v období 1969-1989 počas vlády Gustáva Husáka v období tzv. „normalizácie“. Keď sa jednotlivec rozhodol spolupracovať s komunistickým režimom, urobil tak do veľkej miery z vlastnej vôle a nie z brutálneho donútenia. Mal možnosť slobodnej voľby. Odmietnutie by ho nestálo život; odmietnutie by však znamenalo zachovať si čisté svedomie a pocit vnútornej slobody tak dôležitý pre zachovanie si vlastnej dôstojnosti. Nie náhodou jedna z najvýznamnejších postáv svetovej literatúry: Faust, spracovaná autormi ako Marlowe, Goethe či Bulgakov, je práve o fenoméne dobrovoľného upísania sa diablovi.
Komunistické obdobie v Československu sa prekrýva s kariérou Viléma Prečana, ktorý prešiel osudom mnohých intelektuálov – od počiatočného nadšenia komunistickou ideou, rýchlou dezilúziou, následným entuziazmom pre reformu socializmu v šesťdesiatych rokoch a napokon zaradením sa medzi malú skupinu disidentov, ktorí otvorene vzdorovali skostnatenému komunistickému režimu až do jeho konca v roku 1989. Prečan emigroval v roku 1976 a následne sa uňho začína jeho najaktívnejšie obdobie, čo sa v prípade emigrantov stáva len zriedka. On to dosiahol podporou disidentov v Československu a vytvorením Dokumentačného strediska v Nemeckom Scheinfelde. Prečan so svojou dôslednosťou podrobne podáva výpoveď o svojej práci v exile. Dokumentačné stredisko v Scheinfelde poskytovalo kľúčové prepojenie disidentov v Čechách a na Slovensku so Západom. Vedomie, že ich hlas sa dostane von, že to čo napísali a vytvorili, sa zachová pre budúcnosť, zohralo kľúčovú psychologickú úlohu pre život disidentov – izolovaných od režimu, ale do veľkej miery aj od spoločnosti. Po páde komunistického režimu v roku 1989 a návrate do vlasti, Prečan založil Ústav pro soudobě dějiny (ÚSD) so sídlom v Prahe, a tak zabezpečil pre budúce generácie prístup k materiálom o aktivitách českých a slovenských disidentov v období normalizácie.
~~~~
Correspondence with Milan Kundera regarding Central Europe.
I quote from a personal correspondence about his article Tragedy of Central Europe (English translation bellow):
"K tématu střední Evropy jsem se vrátil v knize Le Rideau – Opona, která vyšla v roce 2005. Tam definuji (v druhém dílu Die Weltliteratur; zejména v jeho druhé části), co pro mne z toho tématu zůstalo důležité i dnes. Myslím, že bych k tomu už neuměl nic dodat. Ta rána ruské okupace nám paradoxně pomohla střední Evropu konečně plně vidět (a dokonce v ní ještě pokračovat). To, co zůstává a zůstane, je kulturní význam střední Evropy ve dvacátém století. Ale ta velká doba je už pryč. Její velikost jsem si uvědomil hlavně na románu – moderní evropský román vzniká zde (moderní román, který je pokračováním a nikoli avantgardním popřením románu) ale platí to i o hudbě: Schönberg a jeho škola; ale také (o tom se méně mluví) pravý opak té školy – i Bartok (a též ve světě stále zcela nedoceněný Janáček) – nic důležitějšího moderní hudba nevytvořila; ale také strukturalismus, který se tu rodí a právě v Praze se ukazuje ve své největší síle (konkrétní znalost umělecké formy a konkrétní vliv na umělce své doby) – pozdější vývoj strukturalismu ve Francii a jinde je jeho smutná universitní karikatura; a chcete-li psychoanalýza. To, že to všechno vzniklo právě tu, je náhoda nebo nutnost? V každém případě to je.
Dnes nevím, jestli pro přítomnost ta zeměpisná kategorie má stále nějaký inspirativní smysl. Tak některé kategorie se vynoří, osvětlí svět a zase odejdou – jako všechno odejde."
~~~~
From my personal correspondence with Milan Kundera (August 10, 2011). Here is the English translation:
“I returned to the theme of Central Europe in the book Le Rideau–The Curtain, published in 2005. I define there (in the second volume of Die Weltliteratur; especially in the second part), what remains important for me even today. I think that I have nothing to add to it. That jolt of Russian occupation paradoxically helped us observe Central Europe properly (even link up and continue with it). What has remained and will remain is the cultural significance of Central Europe in the Twentieth Century. However, that great period has all gone now. I realized its greatness mainly in regard to the novel—the modern European novel emerged here (the modern novel as a continuation and not at all as the “avant-garde” denial of the novel), but it is also true with respect to music: Schönberg and his school, but also (there is less talk about that) the real opposite of that school—Bartok (and also the generally still quite unappreciated Janáček)—modern music produced nothing more important; also structuralism, which was born in Prague and reached its peak there (particularly the knowledge of artistic form and the particular influence on the artists of its time)—the subsequent development of structuralism in France and elsewhere is its sad scholarly caricature; if you will, add also psychoanalysis… Is the fact that it all emerged right here an accident or an inevitability? In any case, it is.
Today, I do not know whether for the present time that “geographical” category still holds any inspirational meaning. It happens that some categories emerge, enlighten the world and then depart—as everything will depart.”
It should be also remembered that if the EU is to survive—there is no guarantee that it will in its current form—and if the economic situation is to be stabilized, and if the power of the center and integration is to increase, the question of European identity will be back on the table. Indeed, in order to legitimize these new arrangements, Europeans across the continent will ask themselves what unites them, why there should be solidarity with people on the other side of the continent. Be it art, religion or history, be it the experience of Central Europe, Slovakia or the Visegrad Group—all these should be considered in the future while trying to devise a common European identity that is still lacking today. Hopefully, the crisis will not reach a level beyond which no common historical experience and shared values would be sufficient to preserve Europe’s unity based on common identity.
be interpreted as a belated response to momentous
changes in Moscow and, more immediately, in Prague.
They could be classified as a “revolution on the periphery” –
a phenomenon describing how the wave of change travelled
to provinces and distant cities from the centre. Nevertheless
these events shaped Slovakia’s development and their
interpretation plays a role in politics today.
Audio inteviews and speeches by Samuel Abrahám
Books by Samuel Abrahám
Pri výbere textov do knihy som sa riadil zásadou, aby jednotlivé články, pojednávajúce o konkrétnej udalosti, osobnostiach či problémoch, vždy obsahovali aj teoretickú časť z určitej oblasti politológie. Teoretickému obsahu som potom prispôsobil aj názvy textov, aby sa čitateľ orientoval buď podľa ich témy, alebo podľa problematiky v politickej teórii. Nazdávam sa, že takto koncipovaný vyber odpovedá aj na legitímnu otázku: prečo vydávať texty, ktoré reagovali na konkrétnu udalosť pred mnohými rokmi? Fakt, že takmer každý text obsahuje aj teoretickú reflexiu konkrétnej udalosti, dodáva potom príslušnej udalosti nielen nadčasový rozmer, ale chcem veriť, že prináša aj istú „verifikáciu“, pretože „testuje“, reflektuje teóriu na konkrétnom prípade či téme. Pravé pre tento aspekt konfrontácie či porovnávania „čistej“ teórie s politickou praxou môže byť kniha prijateľná aj ako učebná pomôcka pre študentov politológie a dejín modernej spoločnosti.
Kým v predchádzajúcej knihe článkov a štúdii – Pokus o analýzu slovenskej spoločnosti alebo koniec šedej zóny (Kalligram, 2002) – som texty zoradil chronologicky, pričom každý z nich mal na úvod komentár, oboznamujúci čitateľa s kontextom problému alebo udalosti, v Resetovanom Slovensku kladiem doraz na tematicky vyber. Preto úvody k jednotlivým textom
sú iba sporadické a tie, ktoré nadväzujú na teoretickú diskusiu alebo problematiku článku, sú zámerne dlhšie.
Kniha je rozdelená na päť – viac či menej tematicky prepojených časti. Prvá časť Politici, dedičstva a dilemy – ako napovedá jej názov – obsahuje texty, v ktorých sú dominantne osoby či udalosti, pričom teoretizujúca časť textu iba doplňujúco osvetľuje skúmanú tému.
V druhej časti Politická teória & prax – úvahy & reflexie sú naopak dominantne teoretické témy, kde konkrétna udalosť či osoba len ilustrujú alebo dokresľujú často problematické prepojenie teórie a praxe v politológii. V tretej časti Resetované Slovensko – problém vymáhateľnosti práva, ktorej názov je presnejšou modifikáciou názvu knihy, sledujem chronológiu vývoja od nástupu koalície SMER, SNS a HZDS v roku 2006 až po presvedčivé víťazstvo strany SMER vo voľbách v marci 2012. Pritom dôležitou témou, ba priamo leitmotívom tejto časti je stále nedoriešená a neriešená problematika vymáhateľnosti práva na Slovensku. Nadväzne tuto líniu sleduje aj nasledujúca časť Boj o generálnu prokuratúru, ktorej ústrednou témou je nefunkčný úrad, majúci chrániť záujmy štátu a občanov v boji s korupciou, ako aj nezáujem politikov (naprieč politickým spektrom) meniť tento status quo generálnej prokuratúry. V poslednej časti Politika a umenie o vyzve „Tisíc slov“ z roku 2005 kladiem doraz na diskusiu o postavení umenia a kultúry v našej spoločnosti. Napriek všeobecne akceptovanému názoru o ich nezastupiteľnej úlohe pri formovaní našej identity, národného a historického povedomia stav je taký, že spoločnosť vrátane politických elít kultúru (umenie) skôr prehliadajú, nanajvýš trpia ako kultivujú a podporujú. Na zaver ponukám čitateľovi reflexívno-spomienkový obraz Bratislavy, tak ako som ju vnímal po roku 1968. Toto obdobie nastupujúcej „normalizácie“ bolo pre takmer celu spoločnosť depresívne a ako dospievajúci chlapec som to vnímal veľmi intenzívne. Tato všeobecná beznádej kontrastovala s atmosférou okruhu známych mojej mamy a sestry, ktorí si zachovali vnútornú integritu, hoci neverili, že sa dožijú pádu komunistického režimu. V poslednom texte ponukám reflexiu emigranta, ktorý sa po roku 1989 vracal a v roku 1995 definitívne vrátil z Kanady. A napriek občasnej beznádeji tých, ktorí sa tešia z pádu komunistického režimu, to vôbec neľutuje...
V nasledujúcich riadkoch sa chcem venovať „udavačstvu“ v troch rovinách. V prvej časti porovnám, aký štatút má tento fenoménom v demokratickej spoločnosti, kde funguje právny štát a občan sa nemusí obávať svojvôle politického režimu. V nasledujúcej časti objasním, prečo diktatúry každého druhu potrebujú jednotlivcov mimo štruktúry moci, ktorí tvoria „ucho“ a „oko“ režimu a tým udržujú v povedomí obyvateľstva strach. Na záver vysvetlím, prečo pojem „udavač“ získal tak negatívnu nálepku práve v období po invázii Československa v roku 1968 armádami Varšavskej zmluvy (prevažne Sovietskou armádou a aj preto skôr počujete, že nás „obsadili Rusi“).
Pri štúdiu tohto fenoménu je kľúčové uvedomiť si, že byť udavačom je najnegatívnejšie vnímané nie vtedy, keď je diktatúra najkrutejšia a svojich protivníkov svojvoľne odstraňuje, tak ako to bola za Stalina a Hitlera. V takom štáte spolupráca s režimom je boj o holý život, spôsob ako sa zachrániť. V najhoršom svetle je udavač vnímaný, keď je diktatúra slabá, či v kríze. Taký režim totiž trestá len sporadicky a ten, čo sa podujme donášať na iných, nepochybne má možnosť voľby. Taká osoba sa môže rozhodnúť, či sa stane „udavačom“ bez toho, aby ju režim odstránil, keď si zvolí, že spolupracovať nebude. Práve takúto voľbu mal človek v období 1969-1989 počas vlády Gustáva Husáka v období tzv. „normalizácie“. Keď sa jednotlivec rozhodol spolupracovať s komunistickým režimom, urobil tak do veľkej miery z vlastnej vôle a nie z brutálneho donútenia. Mal možnosť slobodnej voľby. Odmietnutie by ho nestálo život; odmietnutie by však znamenalo zachovať si čisté svedomie a pocit vnútornej slobody tak dôležitý pre zachovanie si vlastnej dôstojnosti. Nie náhodou jedna z najvýznamnejších postáv svetovej literatúry: Faust, spracovaná autormi ako Marlowe, Goethe či Bulgakov, je práve o fenoméne dobrovoľného upísania sa diablovi.
Komunistické obdobie v Československu sa prekrýva s kariérou Viléma Prečana, ktorý prešiel osudom mnohých intelektuálov – od počiatočného nadšenia komunistickou ideou, rýchlou dezilúziou, následným entuziazmom pre reformu socializmu v šesťdesiatych rokoch a napokon zaradením sa medzi malú skupinu disidentov, ktorí otvorene vzdorovali skostnatenému komunistickému režimu až do jeho konca v roku 1989. Prečan emigroval v roku 1976 a následne sa uňho začína jeho najaktívnejšie obdobie, čo sa v prípade emigrantov stáva len zriedka. On to dosiahol podporou disidentov v Československu a vytvorením Dokumentačného strediska v Nemeckom Scheinfelde. Prečan so svojou dôslednosťou podrobne podáva výpoveď o svojej práci v exile. Dokumentačné stredisko v Scheinfelde poskytovalo kľúčové prepojenie disidentov v Čechách a na Slovensku so Západom. Vedomie, že ich hlas sa dostane von, že to čo napísali a vytvorili, sa zachová pre budúcnosť, zohralo kľúčovú psychologickú úlohu pre život disidentov – izolovaných od režimu, ale do veľkej miery aj od spoločnosti. Po páde komunistického režimu v roku 1989 a návrate do vlasti, Prečan založil Ústav pro soudobě dějiny (ÚSD) so sídlom v Prahe, a tak zabezpečil pre budúce generácie prístup k materiálom o aktivitách českých a slovenských disidentov v období normalizácie.
~~~~
Correspondence with Milan Kundera regarding Central Europe.
I quote from a personal correspondence about his article Tragedy of Central Europe (English translation bellow):
"K tématu střední Evropy jsem se vrátil v knize Le Rideau – Opona, která vyšla v roce 2005. Tam definuji (v druhém dílu Die Weltliteratur; zejména v jeho druhé části), co pro mne z toho tématu zůstalo důležité i dnes. Myslím, že bych k tomu už neuměl nic dodat. Ta rána ruské okupace nám paradoxně pomohla střední Evropu konečně plně vidět (a dokonce v ní ještě pokračovat). To, co zůstává a zůstane, je kulturní význam střední Evropy ve dvacátém století. Ale ta velká doba je už pryč. Její velikost jsem si uvědomil hlavně na románu – moderní evropský román vzniká zde (moderní román, který je pokračováním a nikoli avantgardním popřením románu) ale platí to i o hudbě: Schönberg a jeho škola; ale také (o tom se méně mluví) pravý opak té školy – i Bartok (a též ve světě stále zcela nedoceněný Janáček) – nic důležitějšího moderní hudba nevytvořila; ale také strukturalismus, který se tu rodí a právě v Praze se ukazuje ve své největší síle (konkrétní znalost umělecké formy a konkrétní vliv na umělce své doby) – pozdější vývoj strukturalismu ve Francii a jinde je jeho smutná universitní karikatura; a chcete-li psychoanalýza. To, že to všechno vzniklo právě tu, je náhoda nebo nutnost? V každém případě to je.
Dnes nevím, jestli pro přítomnost ta zeměpisná kategorie má stále nějaký inspirativní smysl. Tak některé kategorie se vynoří, osvětlí svět a zase odejdou – jako všechno odejde."
~~~~
From my personal correspondence with Milan Kundera (August 10, 2011). Here is the English translation:
“I returned to the theme of Central Europe in the book Le Rideau–The Curtain, published in 2005. I define there (in the second volume of Die Weltliteratur; especially in the second part), what remains important for me even today. I think that I have nothing to add to it. That jolt of Russian occupation paradoxically helped us observe Central Europe properly (even link up and continue with it). What has remained and will remain is the cultural significance of Central Europe in the Twentieth Century. However, that great period has all gone now. I realized its greatness mainly in regard to the novel—the modern European novel emerged here (the modern novel as a continuation and not at all as the “avant-garde” denial of the novel), but it is also true with respect to music: Schönberg and his school, but also (there is less talk about that) the real opposite of that school—Bartok (and also the generally still quite unappreciated Janáček)—modern music produced nothing more important; also structuralism, which was born in Prague and reached its peak there (particularly the knowledge of artistic form and the particular influence on the artists of its time)—the subsequent development of structuralism in France and elsewhere is its sad scholarly caricature; if you will, add also psychoanalysis… Is the fact that it all emerged right here an accident or an inevitability? In any case, it is.
Today, I do not know whether for the present time that “geographical” category still holds any inspirational meaning. It happens that some categories emerge, enlighten the world and then depart—as everything will depart.”
It should be also remembered that if the EU is to survive—there is no guarantee that it will in its current form—and if the economic situation is to be stabilized, and if the power of the center and integration is to increase, the question of European identity will be back on the table. Indeed, in order to legitimize these new arrangements, Europeans across the continent will ask themselves what unites them, why there should be solidarity with people on the other side of the continent. Be it art, religion or history, be it the experience of Central Europe, Slovakia or the Visegrad Group—all these should be considered in the future while trying to devise a common European identity that is still lacking today. Hopefully, the crisis will not reach a level beyond which no common historical experience and shared values would be sufficient to preserve Europe’s unity based on common identity.
be interpreted as a belated response to momentous
changes in Moscow and, more immediately, in Prague.
They could be classified as a “revolution on the periphery” –
a phenomenon describing how the wave of change travelled
to provinces and distant cities from the centre. Nevertheless
these events shaped Slovakia’s development and their
interpretation plays a role in politics today.
Pri výbere textov do knihy som sa riadil zásadou, aby jednotlivé články, pojednávajúce o konkrétnej udalosti, osobnostiach či problémoch, vždy obsahovali aj teoretickú časť z určitej oblasti politológie. Teoretickému obsahu som potom prispôsobil aj názvy textov, aby sa čitateľ orientoval buď podľa ich témy, alebo podľa problematiky v politickej teórii. Nazdávam sa, že takto koncipovaný vyber odpovedá aj na legitímnu otázku: prečo vydávať texty, ktoré reagovali na konkrétnu udalosť pred mnohými rokmi? Fakt, že takmer každý text obsahuje aj teoretickú reflexiu konkrétnej udalosti, dodáva potom príslušnej udalosti nielen nadčasový rozmer, ale chcem veriť, že prináša aj istú „verifikáciu“, pretože „testuje“, reflektuje teóriu na konkrétnom prípade či téme. Pravé pre tento aspekt konfrontácie či porovnávania „čistej“ teórie s politickou praxou môže byť kniha prijateľná aj ako učebná pomôcka pre študentov politológie a dejín modernej spoločnosti.
Kým v predchádzajúcej knihe článkov a štúdii – Pokus o analýzu slovenskej spoločnosti alebo koniec šedej zóny (Kalligram, 2002) – som texty zoradil chronologicky, pričom každý z nich mal na úvod komentár, oboznamujúci čitateľa s kontextom problému alebo udalosti, v Resetovanom Slovensku kladiem doraz na tematicky vyber. Preto úvody k jednotlivým textom
sú iba sporadické a tie, ktoré nadväzujú na teoretickú diskusiu alebo problematiku článku, sú zámerne dlhšie.
Kniha je rozdelená na päť – viac či menej tematicky prepojených časti. Prvá časť Politici, dedičstva a dilemy – ako napovedá jej názov – obsahuje texty, v ktorých sú dominantne osoby či udalosti, pričom teoretizujúca časť textu iba doplňujúco osvetľuje skúmanú tému.
V druhej časti Politická teória & prax – úvahy & reflexie sú naopak dominantne teoretické témy, kde konkrétna udalosť či osoba len ilustrujú alebo dokresľujú často problematické prepojenie teórie a praxe v politológii. V tretej časti Resetované Slovensko – problém vymáhateľnosti práva, ktorej názov je presnejšou modifikáciou názvu knihy, sledujem chronológiu vývoja od nástupu koalície SMER, SNS a HZDS v roku 2006 až po presvedčivé víťazstvo strany SMER vo voľbách v marci 2012. Pritom dôležitou témou, ba priamo leitmotívom tejto časti je stále nedoriešená a neriešená problematika vymáhateľnosti práva na Slovensku. Nadväzne tuto líniu sleduje aj nasledujúca časť Boj o generálnu prokuratúru, ktorej ústrednou témou je nefunkčný úrad, majúci chrániť záujmy štátu a občanov v boji s korupciou, ako aj nezáujem politikov (naprieč politickým spektrom) meniť tento status quo generálnej prokuratúry. V poslednej časti Politika a umenie o vyzve „Tisíc slov“ z roku 2005 kladiem doraz na diskusiu o postavení umenia a kultúry v našej spoločnosti. Napriek všeobecne akceptovanému názoru o ich nezastupiteľnej úlohe pri formovaní našej identity, národného a historického povedomia stav je taký, že spoločnosť vrátane politických elít kultúru (umenie) skôr prehliadajú, nanajvýš trpia ako kultivujú a podporujú. Na zaver ponukám čitateľovi reflexívno-spomienkový obraz Bratislavy, tak ako som ju vnímal po roku 1968. Toto obdobie nastupujúcej „normalizácie“ bolo pre takmer celu spoločnosť depresívne a ako dospievajúci chlapec som to vnímal veľmi intenzívne. Tato všeobecná beznádej kontrastovala s atmosférou okruhu známych mojej mamy a sestry, ktorí si zachovali vnútornú integritu, hoci neverili, že sa dožijú pádu komunistického režimu. V poslednom texte ponukám reflexiu emigranta, ktorý sa po roku 1989 vracal a v roku 1995 definitívne vrátil z Kanady. A napriek občasnej beznádeji tých, ktorí sa tešia z pádu komunistického režimu, to vôbec neľutuje...
Dnešná slovenská spoločnosť je rozdelená tak, ako asi nikdy predtým, a tým sa zároveň kryštalizuje. „Šedá zóna“ medzi dvoma pozíciami, ako ju poznáme z čias normalizácie, sa stráca, deliaca čiara medzi dvoma tábormi je ostrejšia. Prežívame obdobie podobné normalizácii v Čechách s tým rozdielom, že na Slovensku sú dva tábory relatívne vyrovnané a taktiež – a čo je veľmi dôležité – na rozriešenie dnešného stavu nie je potrebná taká dramatická katarzia, akou bol november 1989.
Takmer všetky príspevky obsahujú kratší alebo dlhší úvod, kde vysvetľujem okolnosti a podnety k ich napísaniu a zamýšľam sa nad osobami alebo témami od obdobia, keď články vznikli až do prítomnosti. Dúfam, že toto „zaktualizovanie“ poskytne nový pohľad na našu spoločnosť, kde napriek veľkým politickým premenám za posledných trinásť rokov mnohé črty a problémy v našej politickej kultúre pretrvávajú.
Väčšina článkov bola uverejnená v denníku SME a ďakujem redakcii za túto možnosť. Spätne si uvedomujem, že pri písaní som mal v podvedomí pred sebou „Kotianovu“ štvrtú stranu (dnes už šiestu a siedmu), ktorá pre nás mnohých mala nesmierny význam. Aj v tých najťažších obdobiach, keď iné média mali jednoducho strach alebo, v horšom prípade, sami prispievali k radikalizácii spoločnosti, SME poskytovalo priestor na široké spektrum názorov, vyhlásení a výziev, ktoré nám pripomínali, že sloboda a demokracia v našej spoločnosti zapúšťa korene. Neviem, či „štvrtú“ stranu otvorenú pre externých autorov vymyslel Robo Kotian, no v každom prípade za celé tie roky mi práve on evokuje jej štruktúru a obsah. Som si istý, že mnohé články by ma často ani nenapadlo napísať, keby som si nebol istý, že Robo necenzuruje a má odvahu ich uverejniť – samozrejme, ak článok spĺňal kritérium určitej kvality. Za celé tie roky sa jeho námietky týkali dĺžky, nikdy však obsahu. Som presvedčený, že Robo Kotian postupoval a postupuje rovnako aj v prípade iných autorov.
Problémom mnohých novinových článkov býva ich dočasná aktuálnosť. Autor, ktorý reaguje na aktuálne dianie v spoločnosti, si tento osud svojich textov iba ťažko a nerád uvedomuje. Musím sa priznať, že aj keby som prepadol ilúzii o trvalej nadčasovej hodnote svojich príspevkov, moja manželka Darinka potrebný odstup má. Chcem sa jej preto poďakovať za pomoc nielen s redakciou knihy, ale najmä za pripomienky, kritiku a všestrannú podporu pri jej koncipovaní. Napokon to, že niektoré moje články nestratili na aktuálnosti nie je až tak mojou zásluhou či „vinou“, ale dôsledkom diania v našej spoločnosti. Trápenia, ktoré ako sme dúfali budú vyriešené alebo jednoducho časom zmiznú, sú stále prítomné a rovnako ťaživé. Dúfam, že rekapitulácia mnohých daných, ale aj vytvorených útrap ako aj pozitív a kvalitatívnych zmien, poskytne čitateľovi netradičný pohľad na zložité, ale aj zaujímavé obdobie v našej histórii po roku 1989.
Dovoľte mi zopár osobných poznámok. Keď som v roku 1981 emigroval do Kanady, neveril som, že sa niekedy vrátim. Komunistický režim som pozoroval z bezpečnej diaľky a nesmierne ma trápil osud Československa a vývoj v slovenskej spoločnosti. Spočiatku som sa v mojom štúdiu vyhýbal analýze komunistických režimov – stačila mi osobná skúsenosť. Nakoniec ma však politológia a medzinárodné vzťahy, ktoré som študoval v Toronte a potom v Ottawe, vtiahli do štúdia rozpadajúceho sa systému, ktorý ma samozrejme poznačil a ovplyvnil. No nebolo to empirické mapovanie diania v komunistických krajinách, ktorým sa vyznačovala západná sovietológia v osemdesiatych rokoch minulého storočia, ktoré ma najviac zaujalo. Boli to skôr politická filozofia a teória, ktoré pre mňa najpresnejšie dokázali vystihnúť a pochopiť mne známy, ale aj nepoznaný režim. Kríza v politickej a ekonomickej rovine bola každému zrejmá, no najviac som sa obával dlhodobého vplyvu na politickú kultúru spoločnosti – teda ako ľudia vnímali svoje postavenie a osud a ako následne reagovali rezignáciou a prispôsobovali sa. V tom období som pracoval na magisterskej práci o normalizácii v Československu, a v mnohých článkoch som poukazoval práve na toto obdobie ako rozhodujúce pri analýze postkomunistického vývoja na Slovensku a v Čechách.
Po páde železnej opony, ktorý som vôbec nečakal – rovnako ako moji západní kolegovia politológovia – som si bol vedomý, že hoci štruktúra komunistického režimu padla takmer zo dňa na deň, politická kultúra determinovaná komunistickou skúsenosťou, pretrvá ešte dlho, možno celé generácie. Hoci som po zrútení režimu podľahol eufórii a dodnes si pamätám, ako som v novembri 1989 v Ottawe každý večer zapínal Slobodnú Európu a so slzami v očiach počúval o zázraku, ktorý sa stal v mojej krajine, tá predtucha kľukatej cesty sa nestratila. To bola teda moja „výhoda“ pri vnímaní a analýze slovenskej spoločnosti po roku 1989, keď som sa postupne vracal a nakoniec vrátil do vlasti.
Vývoj sa nedal a nedá predpovedať a vývoj po páde komunistických režimov bol o to nevyspytateľnejší, že táto zmena bola bezprecedentná, ovplyvnená minulosťou a otriasajúca sa pod pulzom zmien, ktoré boli prirodzené v období transformácie. Čo sa však pri analýze takto meniacej spoločnosti dá, je pokúsiť sa opísať možné, ale aj nepravdepodobné a nemožné trendy (opäť determinované stavom v tej-ktorej spoločnosti). Hoci zmeny a vývoj v našom regióne sú stále sa meniace a nečakané, ich príčiny sú pomenovateľné. A ak spoznáme príčiny, ich dôsledky nás nezaskočia až tak nepripravených a bezbranných.
Keďže ľudská nátura a podstata – na rozdiel od ekonomických, vedeckých a politických zmien – sa za posledných niekoľko tisíc rokov posunuli len nepatrne, som presvedčený, že práve politická filozofia a teória sú najviac nápomocné pri štúdiu politického vývoja spoločnosti. Naša hodnotová a etická škála je dodnes formovaná a determinovaná v rozpätí, ktoré politický filozof Leo Strauss umiestnil medzi Atény a Jeruzalem – teda dve centrá, ktoré určujú náš západný politický a hodnotový systém.
Je nesmierne dôležité uvedomiť si a spoznávať práve tieto naše historické, politické a mentálne mantinely, v ktorých sa pohybujeme a ktoré nás vymedzujú. Ich poznanie zabráni fatalizmu a pocitu beznádeje u jedných, a fanatizmu a pocitu výnimočnosti u druhých. Ak sa pokúsime rozlúštiť samých seba, ak budeme mať vôľu žiť vo vedomí, že sme rozdielni, ak budeme schopní prekonať našu malosť a malichernosť, čo vôbec nie je ľahké, potom sa môžeme porozhliadnuť po blízkom a ďalekom okolí aby sme zistili, že naši susedia na západe a východe prechádzajú podobnou skúsenosťou ako my, len v inom čase a rytme a v iných sociálnych a ekonomických podmienkach. Poviete si, ďakujem pekne, v tom je poriadny rozdiel. Skromne si dovolím dodať, že to, čo spoločne zdieľame, je nepomerne väčšie a dôležitejšie ako to, čo nás odlišuje. Čím skôr si to uvedomíme, o to rýchlejšie budeme schopní odstrániť našu umelo vytvorenú mentálnu a kultúrnu predpojatosť – myslím tým obe strany bývalej železnej opony.